2019 Keď vlastne ani nevieš prečo si tu znova
Dostal som od organizátora Martina Urbaníka otázku: „Čo pre teba znamená STEFANIK TRAIL?“
Pre mňa beh s príbehom. S príbehom tak silným, že chcem byť jeho súčasťou. Aj naďalej.
Viac sa mi o tohtoročnom Stefanik traile písať nežiada (o tých predchádzajúcich si môžete prečítať nižšie).
Zhrnul som to tu v dvoch minútach:
2018 Správne rozhodnutie
V 2015 som namiesto medaily v cieli Štefánika dostal lízatko. Jediné slovo si pamätám – si diskvalifikovaný. Vynechal som pred Bukovou skoro už v tme kontrolu, šetril som baterky v čelovke a nevšimol som si ani fáborky a ani reflexky. Sto kilometrov som bežal do cieľa a nevedel som o tom. Bolo by to šieste miesto. Stav v akom som bol v cieli po 19,5 hodinách a odbehnutých 144 kilometroch neprajem nikomu. Boli to pravidlá a ja som ich porušil, ani report z hodiniek, ani dosvedčenie iných bežcov, nič nepomohlo. Dnes to ani trochu neľutujem. V 2016 sme si to so Sekinkom parádne užili a s deťmi v náručí za krásnych 21 hodín prebehli popod sochu generála Štefánika. Minulý rok sme mali so Sekom a s Terezkou – mojou dcérou tú česť byť na tajnej kontrole na Vysokej. Urobili sme to najlepšie ako sme vedeli. 11.6.2018 ráno o tretej keď mi Vilo Bendík v Sološnici po 58 km pozrel do očí a dal dole čip z ruky už nič nemusel hovoriť. Len som sa ho spýtal, či sú všetci v poriadku. Boli. Bol to zázrak, že búrka aká sa prevalila Karpatami nikomu z tých stoviek nočných bežcov nič neurobila. Blesky, popadané stromy a konáre, vietor, ktorý ťa z hrebeňa do doliny odfúkne a krúpy, ktoré hlavy rozbíjajú. Tak tam bolo. So Sekom sme si to napriek tomu zasa užili, príroda keď sa predvádza, takto to mám rád. Ráno o šiestej so Sekinkom, Braníkom a Tomášom Wiebauerom na pumpe na Prístavnej červené vínko a pivko popíjame, smejeme sa a dobre nám je. Táto chvíľa je pre mňa viac ako strach, že domov ku Katke a našim trom deťom neprídem. Maťo Urbaník, celý organizačný tím, dobrovoľníci, Pali za mňa veľké ďakujem! Tým, ktorí si myslia, že to malo byť inak – nemalo. Raz to pochopíte. Budúci rok sa vidíme.
2017 Štefánik trail z druhej strany
Dlhé behy sú príbehy. Príbehy nielen tých, ktorí oslavujú v cieli, ale aj tých, ktorí nedokončia. Niekedy smutné. Sú to ale aj príbehy tých, bez ktorých by to nešlo. Organizátori a dobrovoľníci. Množstvo správnych ľudí. Bolo mi cťou, že som bol tento rok medzi nimi. Na tú noc na Vysokej nikdy nezabudnem. Bol to náš krásny príbeh. Môj, mojej dvanásťročnej dcéry Terezky a Sekinkov. Bol to aj príbeh bežca Laca z Perneka, ktorý nám v noci priniesol veľkú vynášku, len tak. Urobili sme najlepšie ako sme vedeli aby ten príbeh bežcov bol ako ten náš. Časť trasy označili. Pre bežcov skromne pripravili sushi, vínko na stopkách, kávičku z koťoga, pivko, nealko, ovocie a oriešky k tomu. Bežci boli ste úžasní. Ďakujeme.
2016 reparát so Sekinkom po minuloročnom DSQ
Je niečo pred polnocou. Na Zárubách. V kuželi svetla čelovky vidím postavu niekoľko metrov predo mnou letiacu vzduchom dole strmým lesom. Seko vie lietať! Rana. Výkrik. Nevie. Našťastie runway bola poupratovaná, bez kameňov. Rozchodil to. Kŕče v lýtku a narazený členok. Mne len nohy skoro na tom blate do šnúry roztiahlo. Aby ma neroztrhlo tak radšej rozbíjam koleno. Mirka s transparentami nás premotivovala. Za sebou prvý kopec. Pekne sme to teda začali. Na Bukovú nám rosa tenisky aj zvnútra poumývala. Vlčí mak som tej slečne čo mi vodu do batohu naliala daroval.
„Kamkoľvek ideš, čokoľvek hľadáš, na konci hľadáš sám seba“ tento citát na Vápennej čítame o druhej ráno po odbehnutých päťdesiatich kilometroch. Super, hádam na konci už konečne voľačo nájdem. Teraz hľadáme reflexné označenie na stromoch a chodník bez šutrov, konárov a blata. Tretina za sebou. Chce sa mi spať. Som hladný. Sološnické rizoto druhú potrebu nadmieru uspokojuje. Prvý vták spievajúci mi aj spánok berie. Svitanie na Vysokej s výhľadmi čo na pohľadnici nekúpiš, Silviin úsmev a povzbudenie k tomu je ten najlepší začiatok nového dňa. Silvia nám to pred dvoma rokmi na Prešporskom ultratraily pekne vysvetlila ako sa to behá keď došla prvá. Čo na tom, že potme a bez čelovky. Koleno ju teraz chvíľu neposlúcha, ale je tu. S nami.
So Sekinkom máme tempo zrovnané ako manželia dôchodci na nedeľnej prechádzke. Nie tak pomalé ale tak rovnaké. Nemusíme si k tomu ani veľa hovoriť. Hore kopcom sem tam niekoho predbiehame. Prvý štafeták Čino mizne v prachu pred nami s ďalším stíhačom v pätách. Aha, toto je ten beh. Raňajkový vývar na Babe je po osemdesiatych kilometroch ako vyprosťovák po opici. Sekinko márne Maťa s čistými handrami a gélikom hľadá. Maťkovi ešte slinka o tom čase do vankúša tečie. Priateľu v smradľavom tričku budeš aj ty! Čo nemáš nepotrebuješ !
Kde sú tie naše pekné karpatské singláče? Len si spievame „cesta je prach, štěrk a udusaná hlína…“. Zo singláčov je cesta pre kamión, gazdom karpatským drevo treba z hory voziť ! Joj, my hlúpi, že nás to skôr nenapadlo. Maťko ukázal charakter, spať sa mu už nedalo, dni si na prstíkoch porátal a zistil, že sobota je šiesty deň v týždni a oproti nám vyštartoval. Na Bielom kríži sa cestujúci v čase už oproti škerí. Hore kopcom pod lanovkou na Kamzík mám déjavu. Seko mizne predo mnou. Na ultralanovke si to dal štyridsaťštyri krát za sebou a teraz ani raz? Nohy mám k tomu svahu prirastené, nejak sa v tom kopci strácam, kopírujem terén, pohltil ma, počujem rásť trávu. Spomínam si na každý kameň, na každý krok. Strácam sa vo svojom dychu. LANOVKA nad hlavou ma preberá. LANOVKA. Začína mi hrabať. Kamzík 108 km.
Miso polievočka, zelený čaj, ryža, pivo. A vitaj zasa vo svete! Pacerisko Braník sa pridáva, hlúpe vtipy dole z Kamzíka už rozpráva. Celkom to rozbiehame. Deti z mesta sa v nás zobudili. Spolubežci naši ťahajú. Sme so Sekom v stave, že poslúchame Braníka na slovo. Povie „poďme“ a my začneme bežať, dokonca aj hore kopcom, povie „pi“ a napijeme sa. Občas sa prísne spýta, či pijem dosť, nemám síl mu odvrávať, že pred chvíľu mi dal povel a radšej sa znova napijem. Od začiatku sme sa zladili so Sekom aj v čúraní. Ako na zájazde autobusom, čúraš vždy keď je prestávka. Dôležitá to vec. Kontrolujeme si pri našej aktivite navzájom farbu, priehľadná sa postupne pomaly mení na jemne zlatožltú a končí to sýto žltou s jemným hnedým odtieňom. Ospravedlňujem sa obličkám, ja im to určite vynahradím. Pred Devínskou Kobylou sa lúčime s Maťom, pomýlený deň nám vynahradil svojou niekoľko hodinovou prítomnosťou a rozveseľovaním našich duší. Vyrehotaná Katka na kontrole a posledný kopec za nami. Ešte devínske cestoviny so syrom, olivy. 130 km. Dlhé Diely. Domy, asfalt, autá. Zovreté hrdlo, na chvíľu aj slzy v očiach. Konečne Dunaj. Nekonečno pred nami. Čip čo som mal na prste zvieram v ruke. Dnes už mi nikto v cieli nepovie, že som diskvalifikovaný. Už nie. Po roku ten divný pocit nechávam za sebou v asfalte na nábreží. Pocitov po 21 hodinách behu so Sekinkom je toľko, že ich neviem vôbec spracovať. Katka s deťmi sa na bikoch pridáva, Sekova Zuzka s Diankou tiež. Cieľ, medaila. Objímame sa. Už nehľadáme, už sme našli.
Zopár múdrych viet si dovolím:
Prejsť 144 km s 5.330m prevýšenia je náročné, nie však nemožné
Netreba trénovať, stačí behať pre radosť
Dôležitá je mentálna príprava
Nie je zlé počasie a ani skorá alebo neskorá hodina, je len slabá motivácia
Výzvy pozývajú a pozvania treba prijať
Začni tak ako chceš skončiť a určite neskončíš zle (na prvej kontrole sme boli na 35. mieste, v cieli 23….)
Ďakujem organizátorom a všetkým dobrovoľníkom, ktorí boli s nami.
2015 jeden príbeh o DSQ
Na túto výzvu sa intenzívne pripravujem rok, nič dlhšie som ešte nebežal. Tento rok mám za sebou tri stovky v dobrých časoch. Trasu poznám – dva týždne pred Štefánikom ju bežím na Trnavskej 100 opačným smerom. Malé Karpaty sú moja srdcovka, vyrástol som tu. Po štarte si začnem užívať až keď vbiehame do lesa nad Brezovou, po asfaltovom strmáku sa mi podarí dostať do rýchleho šetriaceho tempa. Kontroly sú dobre viditeľné, paráda. Na Dobrej Vode som za 1:18 h a hore popod kríž, kde sa vždy keď tade bežím poďakujem tomu nado mnou, že tu môžem byť. Na Trnavskej stovke po 80 km behu sú tieto úseky nekonečné, teraz si ich užívam. Idem na Rakovú, križujem hlavnú cestu, popri železnici, prudko doprava popri ranči, na kopec a zbeh do chatovej oblasti pod Bukovou. Začína byť tma, tak vyťahujem čelovku, ktorú na odlesnených úsekoch vypínam, kvôli šetreniu bateriek. Na kopci pred chatovou oblasťou dobieham dvoch bežcov, ktorí mi následne unikajú. Od chatovej oblasti ma vyrušujú autá, ktorým sa na úzkej ceste musím uhýbať. V kameňolome ma predbiehajú ďalší traja, je tu veľký hluk, pracuje sa. Kilometer ešte po hlavnej a hurá do lesa, kde hneď predbieham jedného z bežcov pijúceho vodu z potoka. Začína prvý a hneď aj najvyšší kopec Malých Karpát – Záruby s 500 m prevýšenia.
Vyťahujem paličky a šetrím sa, celkové stúpanie má byť skoro 10x také. Konečne šípky ku kontrole, automaticky beriem označovacie kliešte a cvakám prvé voľné políčko na štartovacom čísle. Niečo mi nesedí, pozriem na číslo kontroly a zarazí ma, som na šiestej kontrole a cvakol som piatu. Piatu som obehol. V strese cvakám aj políčko č. 6 a idem ďalej. Na ruke mám GPS, ktoré zaznamenáva celú moju prejdenú trasu a na tomto úseku som sa predbiehal s bežcami, ktorí ma videli. Na Zárubách sú za sebou tri skupiny záchranárov, ktorí ma povzbudzujú a vyzývajú k opatrnosti na skalách a zostupe. Na prvom kopci som takéto povzbudenie nečakal. Paráda, klobúk dole a veľká vďaka. Pod kopcom odparkované pre istotu záchranárske štvorkolky, pevne verím, že ich nebudú musieť štartovať. Pred Bukovou mi už oproti bežia rýchli chalani späť na červenú, povzbudzujem ich. Rýchle odčipovanie, jeden z dobrovoľníkov letmo kontroluje moje štartové číslo či mám cvaknuté všetky kontroly. Oznamujem mu, že som necvakol piatu kontrolu (kliešte na každej kontrole mali inú kombináciu). Dopĺňajú mi vodu a ionťák, beriem pomaranče a banány, želajú mi šťastnú cestu a pálim ďalej. Prírodná rezervácia Klokoč je asi v Karpatoch najkrajšie miesto, bežím tade sám (tak ako celú noc), užívam si. Je mi trochu zima ale nesmiem zastaviť. V studničke na Mesačnej lúke dopĺňam vodu a Vápenná je moja. 53 km za sebou za 6,5 hodiny, som rýchlejší ako na Trnavskej, noc má svoju energiu. Vyrušenie asfaltom do Sološnice na cestoviny ku ďalšej kontrole a hurá späť na červenú. Pezinská Baba sa približuje, nálada sa zlepšuje. Tieto úseky mám už nabehané, dúfam, že ma už nič neprekvapí. Prekvapilo, ležím na zemi s rozbitými hánkami a narazeným kolenom. V plote okolo obory boli zapichnuté pri zemi cez chodník konáre do ktorých zakopávam. Straty okrem krvácajúcej ruky a roztrhanej tenisky hádam žiadne, koleno trochu bolí ale rozchádzam to. Taricove skaly a modrou na Vysokú, ďalšiu to karpatskú parádičku. Našťastie avizované blato sa nedeje, ale polom stačí. Opätovne sa po tej istej ceste vraciame späť takže môžem povzbudiť rýchlejších bežcov bežiacich mi oproti. V stúpaní predbieham dvoch bežcov. Rýchla kontrola a rýchle nočné výhľady na Záhorie. 67 km za sebou, je pol štvrtej ráno. Traverz opačnou stranou Karpát a výhľady na druhú, modranskú stranu. Cítim blízkosť svitania. Vtáky a les sa zobúdza. Tieto okamihy sa ťažko po 75 km behu opisujú, pokoj a vyrovnanosť cítim v celom mojom tele, v každom mojom pohybe. Toto je okamih, ktorý mi nič nezoberie. Hustá ranná hmla pred Čermákovou lúkou je magická. Ešte krátky výstup na Skalnatú a na Babe po 80 km o 4:30 ráno ma čaká Braník, priateľ, ktorý ma bude ako spolubežec sprevádzať najbližších 30 km. Teplá polievka po 80 km, čaj, suché ponožky a výmena tenisiek ma ubezpečujú, že som pripravený.
Braník drží moje tempo a ešte vládzem aj konverzovať. Pravidelne mi pripomína, že mám piť a jesť, vďaka priateľu, už by som si ani nespomenul. Z Baby na Kamzík mám odbehanú a odbicyklovanú mladosť, nič ma dúfam neprekvapí. Ubieha to rýchlo, na Bielom kríži nás chvíľu ťahá doprava do bufetu na pivo, odolávame. Pred Kamzíkom organizátor ešte pripravil bonbónik zo Snežienky po zjazdovke pod lanovkou na Kamzík. Je tu tajná kontrola, na ktorej by som si mal nalepiť na štartové číslo nálepku z krabice. Tá tu ale nie je. Braník ma fotí aspoň s nápisom TK3.
Na Kamzíku si ma berie do opatery Sekinko, druhý môj pacer. Niečo zjem, doplním vodu, lúčim sa a ďakujem Braníkovi. Bolo mi cťou. Mám v nohách 109 km za 14:20 h. Za chvíľu prekonávam svoje doterajšie vzdialenostné maximum. Zbehy z kopcov začínajú byť namáhavé, bolí ma narazené koleno. Smer Horský park, popod Slavín, Mlynská dolina, Slávičie údolie, Dúbravka, posledný kopec Devínska Kobyla a Devín. Mestská, väčšinou asfaltová časť. Sekinko občas fotí a občas sa nenápadne rozbehne, ja za ním. Ľudia si nás obzerajú, ani beh ani chôdza, jeden rozpráva, druhý mlčí a neprítomne pozerá pred seba. Aj napriek mojej snahe niečo jesť, nedarí sa mi.
V Devíne na občerstvovačke po 130 km pijem pivo, telo sa preberá z letargie, k cieľu sa geograficky už len budem približovať. Posledné krátke stúpanie cez Jezuitské lesy sa snažím bežať za Sekom. Od občerstvovačky predbiehame štyroch bežcov, dvaja dávajú nás. Chalani nechápem kde ste to ešte našli, úcta. Pri výbehu z lesa ma povzbudzuje fotograf, pomáha mi to. Na Dlhých Dieloch Sekinko volá Katke, ktorá nás aj našimi troma deťmi bude čakať v cieli. Zbiehame na devínsku cestu, za sebou vidíme dvoch bežcov, sú rýchli, chalani zo štafety. Povzbudzujú ma. Som unavený, ale vládzem stále bežať, tempo nič moc ale ide to. Most Lafranconi, Nový most, do cieľa asi kilometer. Snažím sa ďakovať Sekovi, nejde to. Všetky tie emócie a šťastie začínajú ísť von, neviem sa nadýchnuť zviera mi hrdlo, plačem. Pri Filozofickej fakulte ma bežci z dobehnutých štafiet povzbudzujú a kričia, že si idem po šieste miesto.
Pred Euroveou sa ku nám pridáva Borisko, náš osemročný syn a šprintujeme šťastní do cieľa. Opona. Moc toho nevnímam, jedno slovo áno – DISKVALIFIKÁCIA. Točí sa mi hlava, je mi na vracanie, nevládzem a nechápem. Hodinky mi ukazujú 146,3 km, prevýšenie 4.799 m a čas 19:30 hod. Zlomený si sadám na zem a namiesto objímania detí a Katky ponížený pozerám na lízatko, ktoré mi zavesili na krk. Snažím sa ešte diskutovať s organizátorom, no nevládzem. V hlave mi rezonujú, slová jedného z organizátorov v cieli: „Buď rád, že si sa to nedozvedel skôr, nebežal by si takto“. Prosím Katku aby ma nechali samého. Zmätok a stav, v ktorom som sa nachádzal neviem úplne vyjadriť. Sekinkovi vládzem ešte poďakovať. Povzbudzuje ma, že som to bežal pre seba a nech sa na to vykašlem, nejde to.
Záver z toho, že som 100 km bežal diskvalifikovaný a nevedel som o tom nemám. Organizátori pravidlá nastavili veľmi striktne, obehol som za súmraku ešte bez čelovky piatu kontrolu bez zaznačenia. Beriem. Toto zvládli perfektne. Pachuť mi ostáva z tajnej kontroly č.3 (údolná stanica lanovky Snežienka pod Kamzíkom), ktorá bola odcudzená a fyzicky nezabezpečená, v tomto prípade sa mal kontrolovať podľa organizátora GPS záznam bežca alebo fotografia, toto sa žiaľ nedialo.
Kontrolu č. 5 prebehol aj Tomáš – chalan s ktorým sme štyria naraz dobehli na Bánovskej stovke na prvom mieste.
Všetko organizačne zvládnuté perfektne, taký festival Pohoda. Gratulujem organizátorom za nadšenie a energiu, ktorú do toho vložili. Držím im palce aby v budúcnosti už nemali bežca v cieli s mojím stavom.
Ďakujem mojim pacerom, opätovne ma chalani podržali keď bolo treba.