ULTRALANOVKA PRE PLAMIENOK

Behať 24 hodín trojkilometrový okruh s prevýšením dvesto metrov popod lanovku na bratislavskom Kamzíku? Spojiť to s pomocou tým, čo to najviac potrebujú? Nemožné? Nie.
Keď som počul Máriu Jasenkovú z Plamienok n.o. o polnoci po jednom z ročníkov rozprávať ako je dôležité pre deti s rakovinou a pre ich rodičov byť spolu posledné chvíle doma a nie umierať v nemocnici a ako tento štát na takéto rodiny kašle uvedomil som si to šťastie, ktoré v živote mám. Martin Urbaník ďakujem, že si v 2016 spojil bežcov a ich okolie a zorganizoval prvý ročník Ultralanovky a vyzbierali sa peniaze na detský mobilný hospic a podporu lekárov starajúcich sa o tieto deti. Peter Juričko ďakujem, že si so cťou prevzal štafetu po Martinovi. Tých 24 hodín behať pod lanovkou je mi každý rok veľkým sviatkom. A tento rok tomu nebude inak.

Aj Vy môžete byť súčasťou Ultralanovky. Nemusíte s nami ale 24 hodín behať. Stačí keď prídete kedykoľvek od polnoci 31.3. do polnoci 1.4.2023 na Kamzík na hornú stanicu lanovky a dáte si s nami jedno alebo viac kôl a finančne prispejete podľa vlastného uváženia. Pokiaľ nemôžete prísť ale chcete pomôcť môžete to urobiť priamo TU alebo aj prenájmom nôh niektorého z bežcov. Napríklad aj mojich :-).  Formulár na prenájom je TU. Tie moje nájdeš pod menom Peter Brestovanský s číslom 58. Pre lepšiu predstavu koľko ten nájom môže stáť trochu štatistiky za mojich päť ročníkov: spolu 196 kôl (588 km s 39.200 m prevýšenia). Koľko k tomu pridám tento rok neviem, ale dúfam, že priemer vylepším :-).

Zo spomienok ročníkov minulých:

2016
Je piatok 31.3. niečo málo pred polnocou na Kamzíku. Na jednej strane štartového čísla mám 17 – tku, na druhej strane Exupéryho citát z Malého Princa „Až keď si budeme vedomí svojej úlohy, aj tej úplne bezvýznamnej, až potom budeme šťastní“. Ťažké zapamätať a ešte ťažšie pochopiť. Prvé kolá, úsmevy, potlesk a kamery, blesky fotoaparátov, nastavenie tempa, triedenie myšlienok, vypustenie zbytočných pohybov, decentne sa od všetkého odosobniť, nechať to plynúť, nevšímať si nepodstatné, prestať vnímať čas. Podarilo sa. Zo sna ma vytrháva náraz na zem, ležím vystretý a poudieraný na zemi v lístí. Je päť hodín ráno, vstávame, o chvíľu vítajú jarný deň vtáci. Zobudil som ich, nádhera, ich úloha je pre mňa splnená. Katka s naším najmladším Bartolomejom mi teplú kašu na raňajky dáva, po deviatich hodinách prvé jedlo. Podelím sa s ním. Raňajky najlepšie mám. Kamaráti, aj tých čo som nečakal sa ku mne na pár kôl pridávajú. Kolegovia povzbudzujú a vývaríkom slepačím nadájajú. Občerstvovači a občerstvovačky – úsmevy po každom kole. Joj dobre mi je. Každým kopcom hore pod lanovkou sa teším na zbeh zasa pod ňu. Každým zbehom dole zasa na ten kopec hore. Vyberám si to pekné. Darí sa mi. Zvykol som si. Už to nepočítam. Borisko, ten náš stredný so mnou na okruhu už čelovku zapína a tempo mi dáva. Pohľad na výsledkový monitor moje záložné zdroje po dvadsiatich hodinách štartuje. Rozdiely sú minimálne. Rýchly tretí vývar do konca musí stačiť. Priatelia sa v tme pridávajú. Ich prítomnosť štartuje vo mne motor na plno. Vybieham na Kamzík posledný krát, rozmýšľam nad tým citátom na štartovom čísle, čo mám už skoro 24 hodín na sebe. Pochopil som. Slzy, dojatie, tep niekde v nebi a dych je sipot hada. Dnes som videl Kamzík pred sebou 44 krát.
Terezka – naša najstaršia mi na druhý deň číta Malého Princa. Keď bol veľmi smutný potiahol si na svojej malej planéte stoličku o niekoľko krokov aby videl zapadať slnko viac ráz za deň. Koľko? Tomu číslu neverím, 44 krát. Mám z toho zimomriavky. Niečo máme spoločné. Ale ja som bol šťastný.
Ultralanovka pre Plamienok bol silný príbeh, pre všetkých. ĎAKUJEM.
132 km dĺžkových, 8.800 m výškových, 2. miesto (a aby som sa úplne od tej reality neodtrhol, 7.000 ľudí ma v nedeľu na ČSOB maratóne do nej vrátilo, aká škoda)

2017
„Dobre vidíme iba srdcom. To hlavné je očiam neviditeľné.“ Toto som mal tento rok na druhej strane štartového čísla na Ultralanovke. Videl som. Bežal som. 40 kôl, skoro všetky so Sekom. Hodinky sa zastavili po 23. hodinách na 122 km a 8.200 m výškových. 3. miesto. Ďakujem, že som mohol. Ďakujem všetkým čo boli s nami. Dobrú vec sme zasa raz spravili.
Sekinko to videl takto:

Mojich 40 okruhov Ultralanovky

2018
Everest to výškou nebol, ale bol som na ňom v sobotu viackrát. 37. Taký boj som sám so sebou ešte nemal, bol som blízko prehry. Tej svojej. Ani neviem koľko kôl som bol presvedčený, že je to posledné. Myšlienok toľko, že sa do hlavy nevedeli vpratať. Slová prof. Traubnera na poslednom premietaní Krokov na hrane vo štvrtok o svojich výčitkách, že on prežil a 1,5 milióna iných detí v koncentračných táboroch nie, príbehy detí z Plamienka, ktoré majú to “šťastie” dožiť doma. Tisíce detských očí, pred ktorými som za posledné týždne stál a po filme im hovoril s chalanmi o zle. Doľahlo to na mňa. Telo po 12 hodinách keď skoro nič nejedlo nebolo schopné hlavu poslúchnuť. Racionalita aká nasledovala bola už len inštiktom aby som sa nezložil. Polievka, pivo, chvíľa spánku posediačky musí stačiť. Čítam si Exupéryho citát na svojom štartovom čísle ”Ak chceš porozumieť ľuďom, prestaň počúvať čo hovoria”, a je mi jasno ten druhý si ty. Niečo sa udialo vtedy, vstal som a začal som bežať. Začal som si rozumieť. V hlave mám len naše tri deti. Tereza, Boris, Bartolomej. Každý dal neskôr večer so mnou aspoň jedno kolo. Behom. Nestíhal som ani trojročnému Bartovi dole kopcom, desaťročný Borčo si to rovno šupol 4 krát aj bezo mňa, lebo som ho zdržiaval. S Terezkou sme dali vážnu debatu. Toto bol pre mňa ten hlavný dôvod byť tu. Deň končí, druhá noc začína, deti s Katkou domov išli. Hlava s telom si konečne pri svetle čelovky už rozumie. 20 hodín jej to trvalo. Tie posledné 4 hodiny boli pre Plamienok. Užil som si ich, nechcelo sa mi skončiť. Ťažkých 111 km a 7400 m prevýšenia, doteraz najťažších. Veľká vďaka všetkým, priateľom, ktorí prišli, organizátorom a dobrovoľníkom. Otcovi myšlienky Martin Urbaník ďakujem. Deti sú naša budúcnosť. Všetky. Nedoserme to.

2019
Ďakujem za podporu na UltraLanovka pre Plamienok priatelia. Všetkým. Tým čo prišli so mnou zopár kôl prejsť a aj tým za displejom telefónu. Všetkým tým čo aj keď malou sumou prispeli. Po trápení v minulom roku sa mi podarilo všetko z hlavy pustiť a užívať si ešte chladnú jar a ľudí okolo. Až tak, že som začal mať pocit, že je to len obyčajný beh so zbieraním peňazí. Žiadne hlboké úvahy, nič, bublina a úsmev na perách. Po 41 kolách a nastúpanej výške, čo by od mora na väčšinu osemtisíciek stačila som na to prečo som tam okrem finančnej zbierky vlastne neprišiel. Keď Mária Jasenková z Plamienok n.o. po polnoci rozprávala ako je dôležité pre deti s rakovinou a pre ich rodičov byť spolu posledné chvíle doma a nie umierať v nemocnici a ako tento štát na takéto rodiny kašle došlo mi to. Moja bublina praskla. Mária ďakujem Vám. Ďakujem Vám všetkým za skoro 15.000,- euro, ktoré sa včera vyzbierali a pomôžu byť aspoň niektorým deťom s rakovinou tam kde majú byť. DOMA.
Keď za 24 hodín na 123 kilometroch nastúpaš 8.500 výškových metrov na tele to možno chvíľu poznať ale za tú pomoc Plamienok n.o. to už štvrtý krát na UltraLanovka pre Plamienok stálo. Ďakujem Pepe Photography Peter Verček za parádnu foto pred a po. O rok sa vidíme pod lanovkou opäť.

2022:
UltraLanovka pre Plamienok pre mňa po piaty krát nazdravie! Veľká vďaka za dôveru všetkým nájomcom mojich nôh. Tento rok síce viac turisticky ako bežecky, ale nakoniec vychodili od Vás pre Plamienok n.o. po 24 hodinách, 102 kilometroch a 6.600 výškových metroch 782,- euro. Ďakujem Sekinkovi, Branislav Hinca, Rastislav Mackanic, Martina Čibová za žúr v posledných hodinách, bez vás by to bolo určite menej.