Je 7. októbra 2017, ráno niečo po siedmej hodine, niekde na hrebeni Pyrenejí. Cítim svitanie. Kužeľ svetla čelovky, ktorý ma sprevádza už viac ako sedem hodín, slabne. Na úzkom skalnom hrebeni sa sústredím na každý krok. Beh strieda lezenie. Obliezam a preliezam skalné vežičky, vždy priamo, netraverzujem nad hĺbkou doliny. Úžasná expozícia.
Som sám. Je niečo pod nulou a fúka dosť ostro zo severu, pocitovo písali, že bude menej ako mínus desať. Moje pľúca bojujú, cítim výšku a studená voda s ľadovým vzduchom im nerobí dobre. Andrej je kúsok za mnou, ale nevidím ho.
Som tesne pred druhým kopcom týchto pretekov, Pic de l’Estanyó 2915 m. Vtom to prichádza, slnko bez vyzvania ožiari celú krajinu naokolo. Magické, neskutočné, nádherné. Divoká Andorra celá podo mnou. Kam sa len pozriem, kopce. Dvíham ruky, kričím od šťastia a slzy mi stekajú po tvári, ďakujem, že tu môžem teraz byť.
Nohy skáču po kameňoch samé, pozerám sa hore. Cítim ho, je tu, so mnou. Energie mi šupol na ďalších päť kopcov – skoro tri kilometre vysokých – pred nami čakajúcich. Okamih, ktorý stojí za tú námahu a peniaze byť teraz tu. Závislosť.
Els2900 sú preteky dvojíc cez celú Andorru a jej najväčšie kopce. Je ich sedem a každý má výšku skoro 3 km. Dĺžka 70 km a prevýšenie 7000 m. Áno, ľahko sa to pamätá, ale tam to končí. Trasa nie je vyznačená a na väčšinu kopcov nejde žiadny chodník. Keď si mapu otvoríš, tak dlho budeš hľadieť, že kade.
Povinná výbava od 50 km je lano, prilba, sedák, karabíny, slučky. Organizátor dva týždne pred štartom pridáva, že aj mačky – nasnežilo. Množstvo lezeckých pasáží, strmých sutí a tráv, a je to takmer nebehateľné. Andrej ma na toto namotal a veľa k tomu nepotreboval.
Dvojice, ktoré organizátor pustí na štart, vyberajú podľa eseje o ich lezecko-bežeckých skúsenostiach. Andrej je tatransko-yosemitský búchač, ja som čo-to odbehol. Sme tam. Šancu dostala menej ako polovica prihlásených, prvý úspech. Štartujúci zo štrnástich krajín.
Začína sa o polnoci od chaty Refugi dels Estanys. Všetko fajn, len dostať sa na chatu je prvých 1500 m výškových tohto výletu. Výzor zúčastnených dáva jasne znať, že títo ľudia sa sem nedošli rekreovať. Väčšina sponzormi vybavená a v horách žijúca.
Nechápem, prečo do nás na chate stále pchajú kvantum jedla. Neskôr mi je jasno – prvé teplé jedlo a čaj sme dostali po 10 hodinách na Refugi de Sorteny. Pol litra vývaru a množstvo sushi v bruchu mi východ slnka pripomenie, chce sa mi bežať.
Ťažký žľab do sedla pod Pic de Font Blanca nás rozhadzuje. 1400 m výškových, väčšina z toho strmých čučoriedkových polí. Voľné kamenné bloky a množstvo sute nás vyčerpáva. Sme trinásť hodín skoro stále nad 2500 m, cítime výšku. V Malých Karpatoch na toto nenatrénuješ. Vyrovnávam sa s tým, Andrej to znáša trochu horšie.
Noc pred pretekmi sme skoro nespali. V tesnom limite stíhame poslednú občertvovačku – Arcalis. Vo vzduchu je jemná pochybnosť o zmysle pokračovať. Zaháňame ju, nejako bude. Predpoveď je dobrá, v noci nezmrzneme. Prilby a sedáky berieme, lano netreba, lezeckú pasáž už v limite nestihneme, budeme ju obchádzať. Tri kopce a skoro dva kilometre prevýšenia v zlom teréne máme pred sebou.
Do sedla pod ďalším kopcom Pic de Medacorba prichádzame po prejdení dvoch hrebeňov v nekonečnej suti už s čelovkami. Andrej má problém s prieduškami, ani sa mu nečudujem, teplota vzduchu a vody a ich telom spracované objemy si vybrali daň.
V stane na kontrole rýchlo vyhodnocujeme situáciu. Je tma, zima, sme unavení, ideme čo najrýchlejšie do civilizácie. Koniec preteku. Došli sme dvaja, odídeme dvaja, domov k deťom treba v zdraví prísť. Iné neriešim.
Ruky aj nohy mám na skalných výbežkoch, zaostrujem kužeľ čelovky pod nohy a začínam prepadať panike. Hlbočina.
Vysielačka nám oznamuje, že najkratšie je ísť do cieľa s vynechaním krátkych výbehov na posledné dva kopce (Pic de Medacorba, Pic de Comapedrosa), jeden nás ale neminie (Roca Entravessada).
Nasadzujeme prilby, terén sa nám do cesty postavil. Andrej predvádza svoje lezecké skúsenosti. Vôbec nechápem, je tma, nikdy tu nebol, číta dokonale terén a naviguje ma medzi vežičkami a rebrami ďalej. Ruky aj nohy mám na skalných výbežkoch, zaostrujem kužeľ čelovky pod nohy a začínam prepadať panike. Hlbočina.
Andrej je v kľude, že dobre ideme, vďaka priateľu. Čelovka záchranára na druhej strane steny ukazuje zostup. Keby tu nebol, tak neverím, že tadeto niekto môže dať trasu pretekov. Normálne tatranské lezenie. Akurát že je tma, 22 hodín makáš, nie si istený a je to skoro kolmé lokrovisko.
Suť, sedlo a konečne zostup do chaty Refugi de Comapedrosa. Spolu, tak ako sme prišli. Pivo… a čakáš emócie. Tie prišli až ráno. Keď slnko zasa vyšlo. Skromní horskí bežci, žiadne medaile, žiadne blbosti od sponzorov, ktorých máš plnú skriňu, krásni ľudia. Každému ostal len príbeh a víťazi si šutre z vrcholu kopcov domov zobrali.
Zo sedemnástich tímov došlo v limite sedem, ďalšie štyri tímy prišli do cieľa po limite (nám sa podarilo byť medzi nimi) a šesť tímov nedokončilo.
Bolo to ťažké – asi jedno z najťažších, ale aj najkrajších bežeckých dobrodružstiev, čo som zažil. Andrej Šoltýs vďaka za tú správu v messengeri z 8. januára 2017.
Vrátime sa!
