PTL alebo 300 km okolo Mont Blancu

PTL alebo 300 km okolo Mont Blancu

1600 1200 Peter Brestovanský

PTL   (Petite Trotte à Léon) je 303 km dlhá trať s prevýšením cez 25.000 metrov okolo masívu Mont Blanc, prechádzajúca Francúzskom, Švajčiarskom a Talianskom. Je súčasťou podujatia UTMB a je jedným z najťažších pretekov v Európe. Marketing organizátorov nás dostal: “veľmi ťažké, často bez chodníkov, exponovaný ťažký terén, zložité trávnaté strmé svahy, ľahké horolezectvo, ľadovce a snehové polia s rizikom poškmyknutia, veľmi slabý itinerár, trať bez značenia, nadmorská výška okolo 3.000 metrov, minimum občerstvenia, potrebné skúsenosti z hôr, výborná schopnosť orientácie v náročných podmienkach, byť schopný byť niekoľko dní samostatný, mať know – how na konfrontáciu s veľmi ťažkými podmienkami (silný dážď a vietor, výdatné sneženie, intenzívna zima až   <-10 ° C cez deň aj v noci)“ Štartujú družstvá s dvoma alebo troma účastníkmi. Výber družstiev je na základe skúseností najmä z hôr a lezenia.

Ležím v čučoriedkach a rukou si ich pchám do úst. Slnko mi svieti do očí a tie sa mi zatvárajú.  Okamžite spím. Čučoriedková posteľ, slnečná perina, hory okolo mňa, lietam s vtákmi ponad tie krásne zelené doliny a zasnežené kopce, letím do výšky aby som sa mohol strmhlav pustiť k zemi. Pozerám sa na ľudí prechádzajúcich cez kopce a sedlá až sa uvidím ležať v čučoriedkach. Je čas ísť ďalej.

Deň druhý. Orosené pivo v ruke s výhľadom na skvosty Petit Dru a Mont Blanc. Ležím bosý v tráve pred chatou majstra Bonattiho. Na krásnom mieste ste mu tú chalupu postavili. Som šťastný, že som tu. Som šťastný, že som. Tešíme sa do Courmayeru, parádny deň to bol. Postieľok a jedla tak ako je kreslené v propozíciách tu však niet. Podpásovka organizátora. Veľká skúška našej odolnosti. Netušíme, že nie posledná.

Deň tretí. Neskoro nočný a skoro ranný výškový kilometrík ferratou nás po krátkej noci na parkovisku zohrieva. Sedáky, prilby a ferratové sety obliekame. Slniečko nás opustilo a mraky nám vodu poslali. Rebríky, laná, veľa vzduchu pod zadkom, blatové ostré hrebene, kde doliny ani na jednu stranu nevidíš si veľkej rozvahy vyžadujú. Veľa tímov nás obieha, organizátor ich miesto ferraty kvôli dažďu do postieľky poslal , ocitáme sa na chvoste, ďalšia veľká skúška od organizátora. My si ideme svoje.

Deň štvrtý. Prsty na rukách mám biele, necítim si ich, je víchrica, padajú krúpy a je mi strašná zima, potoky na šmykľavých skalách už nepreskakujem, idem cez ne po kolená. Zostupové reťaze v rukách necítim, musím očami kontrolovať ich zovretie. Dýcham nosom na maximum a snažím sa im poslať čo najviac energie. Predstavujem si, že každým výdychom bolesť opúšťa telo. Funguje to. Štverám sa na tretie poschodie obrovskej poschodovej postele. Chrčanie, kašlanie, syčanie a chrápanie unavené a na seba natlačené telá okolo mňa vydávajú. Nohami jemne odsúvam od seba dve ľudské hlavy aby som si ich mohol medzi ne dať a hlavu si ukladám medzi nohy k týmto hlavám patriace. Smrad, príšerné teplo a vlhko. Medzera medzi matracmi mi neprekáža. Dve hodiny. Stačí. Nemusím sa moc presviedčať. O tri hodiny bude svitať. Hmla, len svetlo Sekovej a Lindinej čelovky ako z iného sveta. Nekonečná suť bez chodníka. Motáme sa dokola. Konečne hmla ostáva pod nami. Sme v samom nebi.

Noc štvrtá. Po hodine spánku objímam Lindu, v hrdle hrča, po lícach slzy, štyri dni a štyri noci, 180 kilometrov a 16.000 metrov prevýšenia. Ďalej to v tomto tempe nejde. Celý tím Lazy Run do cieľa nepríde. Smutno mi je. Budeš nám chýbať Linda. Išla si neskutočne.

Deň piaty. Už sa to zlialo do jedného dňa aj noci. Zlieva sa mi obraz aj zvuk, je pomalší, zaostáva za pohybom hlavy, keď otvorím viečko, chvíľu ešte tma ostáva. Zvonce oviec a kráv mi ľudské hlasy pripomínajú. Už so Sekinkom moc hovoriť nemusíme. Rozumieme si a vieme všetko.

Deň šiesty. Putovanie medzi lanovkami a lyžiarskymi strediskami. Kravy netrpezlivo čakajú pred turniketmi. Prekračujeme kolegov na chodníku spiacich. Ide do tuhého. Nočné oči kráv sa na odrazky ukazujúce cestu menia. Namiesto skál na vlčie hlavy stúpam. Nohy blčia, ruky od paličiek tŕpnu. Len hlava je stále čistá. Hrdlo občas zovrie a slzy tečú. Predstava, že sa tento sen stane skutočnosťou sa pomaly napĺňa. Sekinkova stratégia krátkeho spočinutia pred záverom v polohe ležmo len tak na kameňoch sa mi nepozdáva. Ale verím mu.

Deň siedmy. Oplatilo sa. Nespali sme, ale hodina ležmo stačila na vydolovanie posledných zásob energie a presvedčenia zo svojho ja. Predbiehame veľa tímov, už nie je žiadny priestor na šetrenie svojich tiel. Lezecký a technicky náročný úsek letíme, nevadí ani námraza na strmých skalnatých traverzoch. Na Col de Tre l’Epaule vypíname svetlo a pozeráme na hviezdy nad nami a čelovky pod nami. Posledný najvyšší kopec nás prijal. Posledná chata Refuge de Platé a veľká zoombie party. Ľudia pohodení v rôznych polohách. Ľudia čo zaspia pri sadaní si na stoličku. Neprítomné pohľady. Trasúce sa ruky snažiac sa olepiť trasúce sa nohy. Schody po štyroch. Guče obväzov tlačiacich hnis z chodidiel. Krvavé nechty. Lyžička už do úst netrafí. Ideme preč, toto nie je párty pre nás. Začína svitať a ja s prvým slnečným lúčom na mňa dopadajúcim  na hrebeni rozťahujem ruky, cítim opäť tú energiu čo ma posledné dni sprevádza, plačem. Vidím Katku s deťmi a už sa neviem dočkať. Sekinko je na tom rovnako, Zuzka s Diankou už čaká. Rozbiehame to. Naše miesto je inde. S nimi. Predbiehame množstvo tímov. Posledné sedlo Col du Brévent a 25.000 metrov výškových za sebou. Myšlienky pri zostupe do Chamonix sa zužujú len na správne ukladanie nôh. Atmosféra v doline tiché dumanie nad týmto flámom prerušuje. V cieli so slzami v očiach už len tíško ďakujeme horám, že nás v pokoji a s našou pokorou prijali. Objímame sa s Lindou, bez nej by sme tu neboli. Toto nebolo o behu, toto bolo o nás.

Viac ako polovica zo 111 štartujúcich tímov preteky tento rok nedokončila. Nám sa podarilo prejsť 303 kilometrov  a 25.000 výškových metrov za niečo viac ako 149 hodín a skončiť tak na 18. mieste. Denne sme išli minimálne 20 hodín, priemerný spánok, resp. poloha ležmo bola 2 hodiny za noc.  Podľa všetkého sme prvými Slovákmi, čo tento pretek dokončili. Ďakujem Linde za to, že do toho išla s nami. Ďakujem Danicke a Niky za podporu, povzbudenie a support, aj keď organizátormi veľmi obmedzený. Ďakujem všetkým za podporu. Určite sa vrátime. 

Sekov článok tu: Ľahký poklus leva

Ďakujeme partnerom:
POWERLOGY
HoreDole
VERTICAL TRADE
PETZL
nesladím
AGAVE9
PALEO – eat & drink & love
MARVA
běžecký klub brno
Trilkinson
DYNAFIT
TRONT

Ďakujeme partnerom