Rudná magistrála spája Zlaté Moravce, Banskú Štiavnicu a Detvu s vrchom Stolica. Vedie Pohronským Inovcom, Štiavnickými vrchmi, Javorianskou hornatinou, Poľanou, Veporskými a Stolickými vrchmi. Meria 240 kilometrov a má prevýšenie takmer 10.000 metrov. Po Ceste hrdinov SNP je druhou najväčšiou turistickou magistrálou na Slovensku. Toľko wikipédia.
Že neviete kde to je? Tam kde turistu štyri dni nestretnete. Lebo okrem veľkej nádhery tam fakt skoro nič iné nie je. Len to čo si na chrbte odnesiete a možno raz za deň ak budete dostatočne rýchly v obchode kúpite. Áno sem tam aj červenú značku 
na strome nájdete a ako bonus chodník k tomu. Značenie nie je podstatné, podstatné je prijať to čo vám cesta prinesie a s kým po nej pôjdete.
Budík po krátkom spánku v Útulni pod Vartou je nekompromisný. Po predchádzajúcom dlhom dni a nočnom blúdení v daždi s nevôľou žmýkame ponožky a spolu s nohami ich trepeme do bazénov v teniskách. Je pár stupňov nad nulou ale nemá zmysel to robiť inak. Mokrá tráva by to rýchlo uviedla do pôvodného stavu. Kaša s kávou valcuje divné pocity v dolných končatinách a ja sa snažím zistiť, kto ma budil v noci chrápaním. Sám som to dokázal. Včerajšok s jemne zasneženou Stolicou, polomové preliezačky a dlhých 63 km s 3.300 výškovými metrami Muránskou planinou dal zabrať.
Klenovský Vepor zohrieva zbytky krvným obehom v noci zabudnutých periférií našich tiel. Smer Poľana. 60 km. Na mokré nohy si zvyknem, ale na to, že okrem skorých raňajok a neskorej večere nemám cez deň teplé jedlo nie. Soni a Andrejovi to zjavne neprekáža. Dnes je to dokonca aj bez obchodu a tresky. Nevadí aspoň sa nezdržujeme. Andrej má jasno, na 10 kilometrov 5 minút pauza na jedenie v sede. Niekedy len 3 minúty. Na algoritmus som neprišiel. Soňa okrem jedenia a sedenia stihne aj toaletu. Ja si vydýchnem a vyberiem stráviteľný obsah batoha a hútam nad vhodnou kombináciou jeho konzumácie. Oni už dávajú batohy na chrbát, ja som jesť nezačal. Človek sa učí stále. Konzumácia je náhodná a v pohybe. Nemusím toľko rozmýšľať. Má to výhodu, že nohy nestuhnú, nemajú kedy. Žujem a unášam sa kráčajúc veľkou nádherou.
Pán domáci opusteného hotelového chrámu na Poľane nás napriek hodine pokročilej horalkou a pivom víta a kolibku hoc už majúc najlepšie roky za sebou otvára. Andrej varí od Michelina a ja sa snažím hanbu neutrpieť a ohník založiť. Podarilo sa oboje. Soňa je na nás hrdá. Kuskusové nebíčko v papuľke zaliate pivom a dezertom od Horalky. Príjemný večer jemne vyrušuje predpoveď počasia.
Ráno v kolibke mokro je. A mokro bude celý deň, pršať až do večera neprestalo. Smer Banská Štiavnica. Etapa najdlhšia (68 km) ale zato s najnižším prevýšením a najhorším značením. Vyber si. Andrej pritvrdil. Volá kamarátovi Tomášovi aby teplé jedlo v Detve našiel. Vidina vývaru je silnejšia ako spomienky na lezeckú mladosť na Kaľamárke keď cez ňu v daždi ideme. Prvé teplé jedlo, ktoré sme nemuseli variť! Ešte sme aj Jednotu pred dôchodcovským koronovým limitom stihli. Pekný deň to mohol byť.
Tomáš vďaka, na Siroň som pri tebe vyletel. Dva vývary s vysokým oktánovým číslom motor rozbehli naplno. Keď prestáva pršať tak je to len preto aby mohlo o chvíľu začať viac. Keď už neprší dlhšie tak búrka príde. Keď si myslíš, že si na značke lebo je na stromoch nakreslená tak nie si. Si na súkromnom pozemku s jeho majiteľom a vlčiakom, ktorý ťa ďalej nepustí. Značka tam totiž končí. Navigácia je úplne mimo. Pekne na tej Sliackej Poľane je. A keď to už vyzerá nádejne tak príde Červenákov vrch. Lahôdka pre orientačných bežcov. Dal by som to tak na majstrovstvá Slovenska. Až na Makytovú. Veselí sme ale stále.
Treska v Záježovej na autobusovej zastávke plnej odpadkov štartuje spomienkový optimizmus spred 25 rokov, keď sme so Stromom života budovali základy dnešného Vzdelávacieho centra. Spojenia so všehomírom mi dnes pripomína len vizitka miestnej divy na poštovej schránke na zastávke. Zvláštny opustený pocit tohto miesta potvrdzuje hora odpadkov. Google tvrdí, že toto je to miesto kde ľudia zabúdajú na konzum a žijú v súlade s prírodou. Prvý dojem zrejme klame.
Medzi Sásou a Babinou je ďaľší kúsok hodný pozornosti ostrieľaného orientačného bežca. Takmer neviditeľná značka na stĺpoch elektrického vedenia v strmom malinčí bez chodníka je poslednou lahôdkou pred Štiavnickými vrchmi. Drsňáčka Soňa v Babinej na autobusovej zastávke po našom vyzutí a otvorení tresky keď sedí medzi nami sa rozcíti a ide sa radšej namočiť do potoka.
Banská Štiavnica. Kráľovské mesto a kráľovské ubytovanie. Sucho, teplo, tekutiny. Janko vďaka. Moje chodidlá nutne potrebovali dehydratačnú kúru. Posledná večera s hrachovým šálkom a sáčkovou ryžou s tuniakom o 23:00 už nedáva na výber čo s načatým večerom. Andrejove kulinárske umenie graduje.
Deň štvrtý a posledný. 61 kilometrov cez Štiavnické vrchy a Pohronský Inovec do Zlatých Moraviec. Vzduch je studený a čistý. Hlava tiež. Stuhnutým telám sa darí robiť kontinuálne pohyby vpred a kupodivu to ide čoraz lepšie. Opäť spomienkový optimizmus v dedine Brehy kde som sa pri sólo Od Tatier k Dunaju po 180 km sprchoval s futbalistami v ich šatni a spal na ihrisku. Zážitok nevhodný uverejnenia. V Novej Bani dnešná druhá treska. Posledný kopec výletu Veľký Inovec s jeho nádhernými dubovými lesmi je za odmenu.
Odmenou je aj stretnutie prvých turistov po štyroch dňoch. Chalani idú Rudnú ale opačným smerom, plán majú za 14 dní.
Záver do Moraviec po asfalte púšťam Soni moju platňu, prejde to rýchlo. Sedíme na stanici pod smerovníkom, kde začína značka.
V hlave mi ide tichý flám posledných dní. Aký začiatok je to pre mňa? Začiatok nového priateľstva. Priateľstva s ľuďmi, ktorí dlhý beh povýšili nad športový výkon, dosiahnutý čas a poradie v cieli. Ľudí, ktorí sa vedia niekoľko dní spoľahnúť len na seba a napriek neistote či budú mať čo jesť a kde spať a aj napriek obrovskému vyčerpaniu majú stále úsmev na perách a veselú myseľ. Nie som v tom sám. Soňa Kopčoková a Andrej Orogváni ďakujem.
Ďakujem Rudkovi za odvoz do Muránskej Zdychavy a Janke za odvoz domov. Tomášovi za vybavenie polievočky v Detve a príjemnú chvíľkovú spoločnosť a Jankovi za poskytnutie strechy nad hlavou v Banskej Štiavnici.
Peter Brestovanský
VIAC O PROJEKTE, KDE JE TENTO BLOG NÁJDETE TU.